Štvrťstoročie s Ostravskými dňami
Ostravské dny 2025 (21. 8. – 30. 8.) oslávili štvrťstoročie svojej existencie návratom ku koncepcii troch orchestrov, premiérami českých skladateľov i špičkovými interpretačnými výkonmi. Desaťdňový festival ponúkol pestrú mozaiku, od hypnotických statických plôch Philla Niblocka a Alvina Luciera až po novinky Jakuba Rataja, Slavomíra Hořínku, Martina Klusáka a Petra Baklu, pričom nezabudol ani na intímne nočné koncerty s Charlesom Curtisom či Hanou Kotkovou.
Keď sa v r. 1999 podarilo Petrovi Kotíkovi presadiť na festivale Pražské jaro ťažiskové dielo serializmu, Gruppen Karlheinza Stockhausena, začal sa písať príbeh, ktorý v českých aj stredoeurópskych hudobných dejinách zanecháva nezmazateľnú stopu. Práve z tohto impulzu vznikol jedinečný festival súčasnej hudby Ostravské dny, ktorý už 25 rokov ponúka publiku koncentrovanú dávku hudby – od kľúčových diel 20. storočia až po najnovšie kompozície dneška. Vďaka neutíchajúcej snahe Ostravského centra novej hudby sa tak dá zažiť intenzívny hudobný kúpeľ v industriálnom prostredí Ostravy.
Hoci prvým koncertom ročníka 2025 (21. 8.) bolo predstavenie skladieb pre rekonštrukcie hlukových nástrojov futuristu Luigiho Russola (Intonarumori) v podaní súboru Ensemble of Future Noise Intoners, „môj“ festival sa začal až nedeľným otváracím orchestrálnym koncertom (24. 8.). Trojhalí Karolina, ktoré sa v posledných rokoch stalo neodmysliteľnou súčasťou Ostravských dní, hostilo Ostrava New Orchestra, rozdelený na tri menšie telesá. Dramaturgia sa tak symbolicky vrátila ku koncepcii troch orchestrov, s ktorou sa história festivalu začala. Zazneli skladby Philla Niblocka, Alvina Luciera, Petra Kotíka a Bernharda Langa – autorov, ktorí sú s festivalom bytostne spätí.
Prvá polovica večera patrila statickejšie orientovaným kompozíciám. V Niblockovej skladbe Three Orchids zneli tri orchestre na jedinom trojzvuku (E–H–G), modelovanom jemnými mikrotónovými odtieňmi. Výsledkom bola pulzujúca zvuková masa plná kombinačných tónov a timbrálnej rozmanitosti, ktorá svojou priamočiarosťou vtiahla poslucháča do hypnotického tranzu. Po približne ôsmich minútach sa pôvodný súzvuk premenil na E–Ais–G, ktorý znel ďalších šestnásť minút bez zjavnej dramatickej zmeny, no s nesmiernym vnútorným napätím. Lucierova kompozícia Diamonds sa odvíjala z jeho záujmu o grafické tvary preklopené do hudobnej formy: sláčikové nástroje sa v pomalom protipohybe oddeľovali od spoločného unisona a postupne sa vracali späť. Tieto „diamantové“ štruktúry sa navzájom prekrývali, súc pravidelne prerušované dlhými tónmi dychov a rytmizovanými úsekmi bicích. Napriek zdaniu statiky pôsobil výsledný zvuk prekvapivo dynamicky a pestrým dojmom. V oboch prípadoch bol balans medzi orchestrami pod vedením Petra Kotíka veľmi citlivý a zvuk sýty – s pocitom, že hráči intenzívne načúvajú jeden druhému.
Druhá polovica koncertu, v ktorej sa ku Kotíkovi pridali dirigenti Peter Rundel a Johannes Kalitzke, bola rozporuplnejšia. Z organizačných dôvodov museli byť orchestre otočené k publiku chrbtom, aby mohli dirigenti udržať synchronizáciu. Toto rozhodnutie sa však negatívne prejavilo na akustike – najmä sláčikové nástroje sa strácali alebo úplne zanikali. V Kotíkovej skladbe Variations a v Langovej premiére GAME XXII for Ostrava tak priestorovosť stratila svoju pôvodnú účinnosť. Aj keď obe diela ponúkli zaujímavé koncepty – Lang pracoval s asynchronicitou, Kotík s prelínaním rozličných hudobných materiálov –, nedokázal som sa naplno ponoriť do ich hudobného sveta. Napriek tomu považujem pokračovanie v objednávaní skladieb pre tri orchestre za nesmierne dôležité a hodné obdivu.
Ostravské dny sa vyznačujú dramaturgickou líniou, ktorá je do určitej miery predvídateľná, ale vďaka nej môžu návštevníci očakávať rozmanitosť estetických prístupov v spojení s excelentnými interpretmi. Koncert Ostravská banda only (26. 8.) priniesol premiéru koncertu pre basklarinet a komorný súbor Countermass Jakuba Rataja. Sólistom bol Martin Adámek, člen Ensemble intercontemporain, ktorý sa s obrovskou ľahkosťou zhostil extrémne náročného partu. Rataj v skladbe rozohráva dialóg medzi spočiatku dominantným súborom a osamoteným hlasom basklarinetu, ktorý si postupne podmaňuje celý ansámbel. Autor tento princíp prirovnáva k stope v piesku po ústupe vlny – stopa sa neúnavne vracia a zanecháva svoju prítomnosť. Virtuózny sólový part, komponovaný v podobe trojhlasného kontrapunktu medzi registrami, prakticky nedal hráčovi vydýchnuť, no ten pôsobil, akoby preň neexistovali hranice technických možností. Kľúčovým momentom skladby bol akord B dur, ktorý sa po prvotnom záblesku stáva dominantným prvkom celku. Jeho priezračná, takmer klasicistická orchestrácia dodala dielu punc výnimočnosti.
Je pozoruhodné, že ani ostatní českí autori zastúpení na festivale kvalitou a invenciou nezaostávajú za Jakubom Ratajom a vďaka svojim jedinečným hudobným poetikám sú to práve ich diela, ktoré ma zasiahli najhlbšie. Či už to bola skladba pre zbor a trombón Miserere Slavomíra Hořínku (25. 8.), vychádzajúca z tradície stredovekej polyfónie, kombinujúc modálnu harmóniu a tónový priestor alikvotného radu, alebo imaginatívna orchestrálna kompozícia Maják Martina Klusáka, maľujúca obraz osamoteného majáka v rozbúrenom mori (28. 8.), ktorá by bola výborným pokračovaním Štyroch morských interlúdií Benjamina Brittena, alebo asketická a svojou tvrdohlavosťou zotrvávania v nemennej dynamike (forte) a jednom tóne (e1) krásna skladba pre orchester No. 3 Petra Baklu (30. 8.). Aj tieto diela ukázali, že česká skladateľská scéna disponuje bohatstvom poetík, ktoré festival dokáže adekvátne predstaviť.
Medzi vrcholy interpretačných výkonov patril Christopher Butterfield so svojou verziou Schwittersovej Ursonaty (27. 8). Jeho stvárnenie abstraktného „prajazyka“ s rytmickou štruktúrou, melodickosťou a eleganciou v prejave pôsobilo presvedčivo a prirodzene. V rámci The Long Night (29. 8.) predstavil violončelista Charles Curtis skladbu Naldjorlak Éliane Radigue – extrémne tiché, no farebne bohaté polohy violončela vytvorili dojem, akoby hudba zastavila čas. Huslistka Hana Kotková vo svojom recitáli uviedla Sciarrinove Sei capricci, Srnkovu miniatúru Apprivoise-moi a spolu s Oliviou De Pratovou Nonovu skladbu pre dvoje huslí „Hey que caminar“ soñando. Kotková hrá s nadhľadom, jasným tónom a bez nadbytočných gest; spolu s De Pratovou vytvorili nezabudnuteľný zážitok. Jediným rušivým momentom bolo miesto konania – „The Kitchen“ v bývalom Hoteli Palace, ktorého ošarpaná atmosféra mala síce svoj šarm, no akusticky nebola pre delikátnu hudbu Radigue, Sciarrina a Nona ideálna.
Ostravské dny sú sviatkom hudby, ktorý na desať dní spája tvorbu minulú, súčasnú, mladú i zrelú. Je to miesto, kde sa formuje komunita, vznikajú priateľstvá a nové inšpirácie. Petr Kotík sa na začiatku festivalu pýtal slovami Johna Cagea: „Proč tohle děláme? Děláme to proto, abychom mohli uklidnit mysl a otevřít jí božským zážitkům.“ Aj v r. 2025 sa ukázalo, že festival tieto ciele dokáže naplniť.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 09/2025.)