Slovenská filharmónia, Veľkonočný koncert
27. 3. 2024,
Bratislava, Reduta,
Slovenská filharmónia,
Slovenský filharmonický zbor,
Eva Hornyáková, Jana Kurucová,
Pavol Bršlík, David Szendiuch,
Jan Rozehnal, Ondrej Olos
Dvořák
Predvečer veľkonočných sviatkov v Slovenskej filharmónii sľuboval krásny zážitok. A vskutku, boli sme svedkami jedinečného večera – v podobe rekordu za najsvižnejšie stojacu a trúchliacu matku pod krížom.
Dvořákova Stabat mater je, napriek veľkému obsadeniu, kontemplatívne dielo, ktoré si v záujme zachovania obsahu a výrazu doslova pýta svoje tempo. Každý experiment nerešpektujúci charakter hudby je riskantný a nemusí sa vyplatiť. Tak to bolo, bohužiaľ, aj tentoraz.
Technicky brilantný Ondrej Olos mal k dispozícii repertoárové dielo, v ktorom sa nemusel zaoberať technikáliami a základnými vecami. Mal priestor vypracovať fajnové detaily a zamerať sa na obsah. Namiesto toho sa sústredil na veľké plochy, neprimerane rýchle tempo (zámerom bol snáď velebený „ťah“), to všetko na úkor výrazových detailov, ktoré majú moc sprostredkovať tajomstvo textu tvoriaceho základ celého diela. Práve neprimerané tempo sa však stalo leitmotívom večera. Zabránilo doznieť vnútorným pohybom a menším frázam, nástupy zboru boli nepripravené a ich efekt sa tak stratil. Z duchovne ladeného diela tak namiesto obsahu vytiahol akúsi „opernosť“.
Nástojčivé výkriky sa zmenili skôr na skandovanie a plastický, farebný zvuk výborne pripraveného zboru zanikal v prisilnom hrmote orchestra. Výrazne sa to potvrdilo najmä v časti Eja, Mater, kde úvodný poklus konečne nabral potrebný kráčajúci charakter až pri návrate témy, keď vlastne obe telesá spomalili a mohli aspoň chvíľu venovať adekvátnu pozornosť menším detailom. Diváci zas mali konečne možnosť si hudobné dianie adekvátne vychutnať.
Veľkým ťahákom večera bolo určite kvarteto sólistov. Speváci s bohatou odbornou praxou sa tu prejavili ako nesmierne inteligentní hudobníci zvyknutí aj na koncertné pódiá. Spočiatku veľmi expresívny výraz úvodného sólového vstupu Pavol Bršlík bravúrne prispôsobil pokojnejšiemu a vyrovnanejšiemu prejavu svojich kolegov. Zazneli tak dynamicky aj farebne vyrovnané kvartetá, duetá, ale aj sólové vstupy bez operného pátosu, inteligentne a rešpektovali charakter obsahu. Niesli sa v znamení spolupráce a vzájomného vnímania sa, čo bolo najviac zrejmé pri spolupráci Evy Hornyákovej a Jany Kurucovej. Bolo to radostné počúvanie, teda aspoň v tých častiach, kde ich neprehlušil orchester a dirigent ich nechal aj trochu dofrázovať.
Nebudeme sa venovať špekuláciám o profesionálnej deformácii operných dirigentov, okolo ktorých sa toho počas predstavenia deje omnoho viac ako na koncertnom pódiu a orchester je so svojím veľkým zvukom skrytý v jame. Na druhej strane, je škoda, ak nevyužijú možnosť trochu si pri interpretácii užiť časovú voľnosť a viac si vychutnať detaily, ktoré počas bežných predstavení nedostanú priestor. A tiež využiť príležitosť pustiť k slovu najmä samotného skladateľa.