Slovenská filharmónia: Slávka Zámečníková a Juraj Valčuha

4. 4. 2024,

Bratislava, Reduta,

Slovenská filharmónia,

Slávka Zámečníková, Juraj Valčuha

Strauss – Čajkovskij

Richard Strauss po sérii brilantných symfonických básní a dvoch moderných operných opusov (Salome, Elektra) zmenil svoj skladateľský rukopis, za čo ho jedni označovali za zradcu moderny, iní za posledného veľkého hudobného klasika. V prvej polovici koncertu nás do sveta Straussovej hudby voviedlo jedno zo štyroch intermezz z jeho málo hrávanej, na súkromnom manželskom príbehu postavenej opery Intermezzo (1924). Dirigent Juraj Valčuha s orchestrom SF dobre podchytili nový štýl skladateľovej hudby postavenej na melodike a perlivej inštrumentácii, takže predvedenie vyvolalo pohodovú náladu a bolo dobrou prípravou na nasledujúci bod programu z pera Richarda Straussa.

Štyri posledné piesne, akoby rozlúčka skladateľa s týmto svetom, datovaná do r. 1948, odzneli v Redute veľakrát, no najviac mi zostala v pamäti geniálna interpretácia Lucie Poppovej. Na zvukových záznamoch cyklus zasa naspievali všetky významné sopranistky posledných desaťročí. Do náročnej konfrontácie s piesňami teraz vstúpila v zahraničí mimoriadne úspešná Slávka Zámečníková. Jej čaro je postavené (okrem kvalitnej technickej prípravy) na kráse hlasového materiálu, ktorý je farebne pútavý, dostatočne nosný a „guľatý“, ako aj na kultivovanosti hlasového prejavu. Jej lyrický soprán má predpoklady ďalšieho vývoja smerom k mladodramatickým partom, o čom svedčia aj už dnes pomerne tmavé výšky bez nadbytočnej ostrosti.

Najpresvedčivejšie vyznela jej interpretácia prvej (Frühling) a tretej piesne (Beim Schlafengehen). Ak vo vydarenom výkone sólistky predsa len čosi prekážalo, tak to bol istý posun v atmosfére, v ktorej bolo o čosi viac života než meditatívnosti a nostalgie za odchádzajúcim životom, charakteristickými pre staršie interpretky. Významnú úlohu tu hrá aj orchester. Nádherné orchestrálne dohry v piesňach September a Im Abendrot spolu s husľovým sólom v tretej piesni mali pravú náladu smutnej, no pokojnej rozlúčky so svetom. Na rozdiel od operného publika sa návštevníci SF Richarda Straussa neboja.

V druhej polovici večera (po zmene pôvodného programu so zamýšľanou Prvou symfóniou Alexandra Moyzesa) odznela Symfónia č. 6 h mol „Patetická“ P. I. Čajkovského. V koncepcii Juraja Valčuhu zaujalo predovšetkým to, ako variabilne narábal s dynamikou a štruktúrou skladby. Raz volil pomalé a plynulé crescendá, inokedy ich nahradil prudkými dynamickými zlomami. Rešpektoval skutočnosť, že skladateľ diferencovane pristupoval k prvej a tretej časti, v ktorých dominuje uhrančivá melodika a pátos, kým zvyšné dve majú povahu skôr lyrickú. V nich Valčuha venoval osobitnú pozornosť zviditeľneniu vedľajších hudobných motívov. Mimoriadne pôsobivo vyznel záver diela, kde sa dirigentovi tentoraz v širokom diapazóne gestiky podarilo vytvoriť pomyselný duchovný most s filozofiou Straussových piesní s ich krásnym básnickým textom.