Mýty za dverami izby číslo päť

Operný režisér Barrie Kosky spojil Ovídia a  Vivaldiho do pasticcia senza recitativi: anonymná hotelová izba, päť mýtov, jedna rozprávačka a ansámbel, ktorý barokovú virtuozitu pretvára na modernú analýzu afektov. Hotel Metamorphosis na Salzburských slávnostiach je inscenáciou o túžbe, strate a sile premeny v inteligentnej dramaturgii a bravúrnom hudobnom naštudovaní.

Kosky nepredkladá Ovídiove Metamorfózy ako statickú obrazovú galériu, ale ako komornú drámu jednej izby. Dej sa odohráva v  neosobnej hotelovej miestnosti, v ktorej posteľ funguje ako prah, prepadlisko či psychický lievik. Orfeus – stvárnený Angelou Winklerovou s jemne ironickým humorom a ostrou bolesťou v  mimike – tu rozpráva príbehy, ktoré sú variáciou na ten istý motív: premena ako poznanie.

Pokus stvoriť bytosť podľa vlastných predstáv patrí odjakživa k veľkým ľudským „prvotným hriechom“ – Frankenstein oživil svoje monštrum, Spalanzani v Offenbachových Hoffmannových poviedkach vyrobil bábiku Olympiu. V Koskyho Hoteli vidíme na scéne Pygmaliona vo vyťahanom svetri, s okuliarmi s hrubým rámom a s fúzikmi ako groteskného malomeštiaka. Svojej realistickej bábke sa usiluje vdýchnuť život pri spoločnej večeri a  neskôr v hotelovej posteli. Philippe Jaroussky kreuje bájneho antického sochára zámerne absurdne, spieva v jemne hrubom tóne, ktorý podčiarkuje znepokojenie. To, čo najprv vyvoláva úsmev, sa postupne mení na katastrofu: komédia sa zvrhne na brutálny príbeh zneužitia.

Táto rovnováha medzi humorom a hrôzou je Koskyho základným inscenačným princípom. Ovídiove Metamorfózy zhustil do piatich epizód, všetky sú situované do rovnakého hotelového apartmánu – posteľ, minibar, plochá obrazovka, kreslo –, ktorý Franck Evin vďaka jemnej svetelnej réžii tvaruje na priestor meniacich sa nálad. Na pohľad elegantný interiér funguje ako scéna afektov a psychologický rezonátor.

Dramaturgickým rámcom inscenácie sa stáva príbeh Orfea a Eurydiky, pričom Winkler ako činoherný Orfeus sprevádza publikum z epizódy do epizódy. Osemdesiatročná legendárna herečka s mladistvým vyžarovaním recituje Ovídiove a Rilkeho texty v drsnej dikcii. Najprv pôsobí cudzorodo, no postupne ju prijímame ako hlas spomienky, recitatív, ktorý zvonku komentuje dianie bez snahy o dominanciu.

Každá scéna je uzavretou epizódou s vlastným dramatickým charakterom. Myrrha (Lea Desandre) čelí nemému, bezcharakternému otcovi – biznismenovi, ktorý je k dcérinej náklonnosti slepý. Až keď sa opitý dotacká do postele, podarí sa jej ho zviesť. Desandre spieva náročnú áriu Agitata da due venti z Vivaldiho opery seria Griselda s ľahkosťou a presnosťou, pričom virtuozitu používa ako dramatický bodák, nikdy nie ako obyčajný efekt. Echo a Narkisos sú satirou na sebastrednosť patriarchálnej spoločnosti. Jaroussky predvádza v rafinovanej kontratenorovej linke sivovlasého Narkisa v pyžame, fascinovaného iba vlastnými dvojníkmi z  mladších čias; Echo, v Desandreinej interpretácii koketná a  zúfalá, márne hľadá jeho pohľad. Nadezhda Karyazina ako bohyňa Juno s opernou noblesou premieňa Echo napokon na strom. 

Ťažisko večera tvorí súboj Arachne a Minervy. Cecilia Bartoli a Karyazina predvádzajú vokálny duel, ktorý vizuálne umocňuje digitálna filmová projekcia internetových avatarov. Bartoli oslňuje kúzelným messa di voce a odvahou v expresii, zatiaľ čo Karyazina imponuje sýtym, tmavým mezzosopránom, v koloraturách prekvapivo ohybným. Výsledkom je rovnovážny zápas kreativity a autority, mladej pýchy a inštitúcie.

V záverečnom obraze je hotelová izba vytlačená nahor, Eurydika (Bartoli) sa ocitá v dymovom podsvetí medzi vtáčími príšerami a napokon bozkáva odseknutú Orfeovu hlavu. Chýbajúci happy end je tribútom neúprosnej mýtickej logiky: bohovia si vyžadujú svoju obeť.

Kosky a Capuano vybudovali Hotel Metamorphosis z takmer štyridsiatich Vivaldiho čísel – árií, inštrumentálnych kusov, sinfónií a koncertov. Výber siaha od virtuóznych koloratúr, ako Agitata da due venti, cez jemné lamentá až po málo známe árie z operných rarít typu La fida ninfa či L’Olimpiade. Práve táto pestrosť dodáva večeru napätie: nejde o prehliadku známych operných evergreenov, ale o rafinovane utkanú sieť afektov. Capuano neusporiadal jednotlivé čísla ako voľne navlečené perly, ale ich komponoval tak, aby na seba dramaturgicky nadväzovali – furiózne búrky sa striedajú s kontemplatívnymi adagiami, medzi nimi sa trblietajú ako jemné preciozity orchestrálne miniatúry, ktoré vytvárajú prechody alebo otvárajú nové emocionálne priestory. Vzniká tak vnútorná logika, ktorá drží epizodické rozprávanie pohromade. Aj hudobne sa tým odráža Ovídiova idea metamorfózy: každé číslo sa v novom kontexte premieňa, získava iné farby, význam a váhu. Pasticcio tak pôsobí zároveň historicky presvedčivo, ale aj radikálne súčasne.

Capuano a jeho Les Musiciens du Prince – Monaco čítajú Vivaldiho kompozície ako hudbu zmyslov a tela: farebnú, zemitú a  jasne artikulovanú. Namiesto efektnej rýchlosti ponúka Capuano plastické frázy, dôraz na stredné hlasy, rétorické gestá. Capuano drží mozaiku árií a orchestrálnych kusov pokope, buduje napätie a kontrasty, čím premieňa fragmenty tohto pasticcia na súdržnú partitúru.

Presvedčivosť inscenačného konceptu stojí a padá na dych berúcich výkonoch ansámblu. Desandre sa javí ako chameleón večera – raz zmyselná a dráždivá Myrrha, inokedy koketná Echo. Jaroussky sa nebojí zariskovať: postavy Narkisa a Pygmaliona sú zámerne krehké, jeho jasný timbre prechádza miestami až do temnejúceho šerosvitu. Bartoli kombinuje technickú suverenitu s vnútornou zraniteľnosťou, najmä vo finále inscenácie ako Eurydika v podsvetí, zatiaľ čo Karyazina ukazuje autoritu a šírku výrazových polôh, ktoré postavy bohýň Minervy a Juno bez výnimky vyžadujú. Winkler pridáva iný rozmer – jej rytmicky presný, trochu odťažitý prednes dotvára štruktúru večera.

Nezanedbateľný je prínos Otta Pichlera: jeho provokatívne, miestami operetne ladené choreografie pôsobia ako komentár i  kontrapunkt, dodávajú inscenácii švih a dravosť. Až finále všetko obracia: irónia ustupuje tragickému pátosu.

Štyri hodiny trvá tento vivaldiovský sen, ktorý veľmi rýchlo rozvinie účinný divadelný ťah hraničiaci s delíriom. Čas prestáva existovať, paradigmatické báje pôsobia ako terapia, liečiaca traumy, ktoré si divák priniesol zvonku. Kosky s Capuanom dokazujú, že barokové pasticcio môže byť v 21. storočí viac než len kaleidoskop árií: stáva sa existenciálnym divadlom, plným humoru aj priepastnej vážnosti. Hotel Metamorphosis nie je iba aktualizáciou Ovídia, ale aj zrkadlom našej prítomnosti – a pripomína, že premena nie je výnimkou, ale zákonom ľudskej existencie.  

Publius Ovidius Naso/Antonio Vivaldi

Hotel Metamorphosis

Hudobné naštudovanie: Gianluca Capuano

Réžia a koncepcia: Barrie Kosky

Choreografia: Otto Pichler

Scéna: Michael Levine

Kostýmy: Klaus Bruns

Svetlo: Franck Evin

Video: rocafilm

Dramaturgia a koncepcia: Olaf A. Schmitt

Eurydice/Arachne: Cecilia Bartoli

Statua/Myrrha/Echo: Lea Desandre

Minerva/Nutrice/Juno: Nadezhda Karyazina

Pygmalion/Narcissus: Philippe Jaroussky

Orpheus: Angela Winkler

Il Canto di Orfeo

Zbormajster: Jacopo Facchini

Les Musiciens du Prince – Monaco

Salzburg

Haus für Mozart 

6. 6. 2025 (premiéra)

10. 8. 2025 (recenzovaná repríza)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)